Nedávno  žiaci v škole sa rozprávali o starých rodičoch. A aj môj vnuk  rozprával o svojej babke.

Hovoril o tom, aká je akčná, čo všetko robí a dokonca aj o tom, koľko má sledovateľov. Len si trochu poplietol názov, pod ktorým ma poznáte.

Namiesto Bezvekej seniorky zo mňa urobil Bezva babku.

Keď mi to doma rozprával, pobavilo ma to. Ale zároveň som si povedala, že to vlastne vôbec nie je zlý názov.

A tak vznikol nápad napísať do Šlabikára bezvekej seniorky článok:

B ako Bezva babka.

Nie každá zrelá žena má to šťastie byť babkou. Niektoré na vnúčatá ešte čakajú, iným ich život nedoprial. A možno sú medzi nami aj ženy, ktoré už podľa veku „mohli byť babkami“, ale ich deti majú na svoj život jednoducho iný plán.

Preto nechcem hovoriť o babičkovstve ako o samozrejmosti.

Ja som babkou už štrnásť rokov. Za ten čas som zistila, že spolu s prvým vnúčaťom neprichádza iba obrovská láska. Občas prídu aj predstavy o tom, aká by správna babka mala byť.

Babka na plný úväzok?

Budeš poruke, keď treba postrážiť. Pomôžeš. Navaríš. Prispôsobíš svoj program, pretože veď „si babka“.

Možno to niektorej žene vyhovuje a práve v tom nachádza svoje šťastie. Iná však cíti, že svoje vnúčatá môže milovať a byť im nablízku bez toho, aby sa vzdala vlastného života.

A práve tu sa dostávam k tomu, čo pre mňa znamená byť bezva babkou.

Bezva babka nezabudla na seba

Bezva babka svoje vnúčatá zbožňuje, ale nestratila pritom samu seba.

Má svoje kamarátky, záujmy, cestovanie, pohyb, prácu aj sny. Niekedy s radosťou zmení svoje plány a užije si s vnúčatami bláznivý deň. Inokedy pokojne povie:

„Dnes nemôžem. Mám svoj program.“

A podľa mňa je oboje v poriadku.

Láska k vnúčatám sa predsa nemeria počtom hodín, ktoré im venujeme, ani tým, koľkokrát sme ochotné zrušiť vlastné plány.

Chcem byť babkou s iskrou

Chcem, aby moje vnúčatá videli, že ani po šesťdesiatke sa žena nemusí vzdať svojho života.

Že môže byť láskavá, blízka a spoľahlivá, ale zároveň môže mať svoje hranice, svoj čas a vlastný svet.

Možno im práve tým dávame niečo veľmi dôležité.

Ukazujeme im ženu, ktorá sa nestala iba mamou, neskôr babkou a raz možno prababkou. Zostala stále aj sama sebou.

A možno práve toto pre mňa znamená byť bezva babkou.

Nie babkou, ktorá je neustále poruke.

Ale babkou, s ktorou je dobre. Babkou, ktorá má stále iskru a chuť žiť a stvárať s vnúčatami bláznovstvá, ale aj preberať s nimi vážnejšie témy.

A ktovie? Možno raz moje vnúčatá nebudú spomínať iba na to, čo som im navarila alebo koľkokrát som ich postrážila. Možno si povedia:

„Naša babka bola naozaj bezva.“

A čo pre vás znamená byť bezva babkou? Ste tou, ktorá je stále poruke, alebo ste si našli vlastnú rovnováhu medzi vnúčatami a svojím životom?

Bezveká seniorka | Marcela Naďová